Dezerty tohto ostrova pochádzajú z tej istej vynaliezavej chudoby ako všetko ostatné — vajcia, gofio, mandle, kondenzované mlieko zo zásobovacej lode — a udierajú vysoko nad svoju skromnosť. Základ: quesillo, kanársky bratranec flanu, hutnejší a bohatší vďaka kondenzovanému mlieku; bienmesabe, mandľovo-medovo-vaječný krém, ktorého meno znamená „chutí mi to dobre“ (tu niet o čom diskutovať); frangollo, puding z kukuričnej krupice s hrozienkami, ktorý babičky bránia zubami-nechtami; gofio v sladkom režime — vymiesené s medom a mandľami alebo nasypané na zmrzlinu; a karnevalové vyprážané tortas obsypané cukrom. A potom rituálny pohárik: ronmiel (medový rum), moscatel z vulkanických viníc alebo vrstvená káva v štýle barraquito. Na čokoľvek, čo ti podnik po obede ponúkne, povedz áno. Odmietnuť je technicky legálne, ale nikto to neurobí dvakrát.
Dezert na Lanzarote nie je ani tak chod, ako skôr vyjednávanie: si najedený, čašník vie, že si najedený, a tanieriky prídu aj tak, „na podelenie“. Prehrať toto vyjednávanie je jedna z veľkých rozkoší ostrova.
Panteón, v poradí podľa všadeprítomnosti. Quesillo — napriek menu v ňom niet ani štipky syra — je flan celého súostrovia: vajcia, kondenzované mlieko, karamel, zapečené dosť husto na to, aby na tanieri hrdo stálo. Kondenzované mlieko si zaslúži vlastnú poznámku pod čiarou v kanárskych dejinách: na ostrovoch, kde sa čerstvé mlieko rýchlo kazilo a zásobovacie lode boli život, sa plechovka stala základom špajze a vkradla sa úplne do všetkého — vrátane kávových rituálov nižšie. Bienmesabe je aristokrat: mleté mandle, med, žĺtok a citrón uvarené do hustého zlatého krému, zrodené v mandľových dedinách súostrovia, podávané v pohári, na zmrzline alebo — nebezpečná vedomosť — po lyžiciach rovno z pohára, ktorý si kúpiš pred odletom domov. Frangollo je hlas babičiek: hrubá kukuričná krupica pomaly varená s mliekom, hrozienkami, mandľami a citrónovou kôrou na skromný puding, ktorý chutí ako detstvo, hoci aj cudzie. Pridaj sladkú polohu gofia — amasado s medom a orechmi alebo nasypané na vanilkovú zmrzlinu s palmovým sirupom (miel de palma, dovážaným s láskou z La Gomery) — a vyprážané karnevalové sladkosti, torrijas a tortas, ktoré sa zjavia vo februári a zmiznú s konfetami.
Teraz poháriky. Ronmiel — rum zaguľatený medom — je popoludňajší stisk ruky celého súostrovia: podnik ho dáva na účet domu častejšie, než nedáva, dosť sladký na to, aby ťa oklamal, a dosť silný na to, aby potrestal prehnané sebavedomie. Ostrovný moscatel a sladká malvasía z vulkanických viníc (ten príbeh rozpráva karta o víne) sú elegantná voľba — malý vychladený pohárik sladkej malvasíe k bienmesabe je párovanie vymyslené v nebeskej testovacej kuchyni. A káva má vlastnú liturgiu: vypýtaj si barraquito — vrstvy kondenzovaného mlieka, likéru, espressa, mliečnej peny, citrónovej kôry a škorice — a pozeraj, ako ho stavajú ako maličký pamätník; každodenná verzia, cortado leche y leche (espresso s oboma druhmi mlieka), je spôsob, akým polovica ostrova začína popoludnie.
Kde podľahnúť: dedinské dulcerías a cukrárske pulty miestnych trhov, dezertová ponuka hociktorého bodegónu, kde boli hlavné chody poctivé, a fiesty — každá romería za sebou ťahá cukrovú brázdu. Pravidlo je to isté ako pri slanej karte: čím kratší zoznam, tým lepšie quesillo. A keď ti podnik zaokrúhli účet fľašou ronmielu a štamperlíkmi, nepredal ti nič navyše. Adoptoval si ťa.