Jedno pokojné poldenie, jedno požičané auto a najmenej lanzarotské krajiny ostrova: to je severný okruh. Vystúp z Teguise popri veternom parku k Mirador de Haría, pozri sa dolu na „údolie tisícich paliem“ — Haríu, obielenú dedinu topiacu sa v kanárskych palmách — a zíď dolu na kávu a remeselné dielne (sobota: remeselný trh; hociktorý deň: posledný Manriqueho dom, dnes múzeum, kde ateliér zostal tak, ako ho opustil). Pokračuj na sever cez Máguez k Mirador de Guinate, tichej verzii slávneho výhľadu na bralo, potom obkrúť korunu sopky La Corona k Yé, k Mirador del Río, ak chceš Manriqueho klasiku, a zostúp do Órzoly na rybací obed. Zelené údolia, výhľady z tisíca metrov, nula pláží. Druhá osobnosť ostrova, ešte pred obedom.
Lanzarote juhu pozná každý: čierne polia, ohnivé hory, vinič v popole. Sever beží na inom softvéri. Pasátové oblaky sa zachytávajú o famarský masív a vysočinu La Corona a vyžmýkajú z nich práve toľko vlahy, aby bola skutočná zeleň — a údolie Haría ju zbiera do najprekvapivejšej krajiny ostrova: biela dedina plávajúca v najväčšom palmovom háji na Lanzarote, v bájnych „desaťtisíc palmách“ (domáci hovoria tisíc, básnici desaťtisíc, palmy sa odmietajú dať spočítať). Tradícia sadila palmu za každé narodené dieťa — dve za chlapca, jednu za dievča, hovorí stará formulka, o ktorej sa dnes dedina s chuťou háda — a výsledok sa z vyhliadok číta ako oáza namaľovaná na nesprávnu pologuľu.
Okruh urob v smere hodinových ručičiek, kvôli svetlu. Z Teguise stúpa LZ-10 k Mirador de los Valles a potom k Mirador de Haría, kde sa dolu otvorí palmové údolie a vzadu sa blyští more — stojí to za desať minút a tridsať fotiek. Zíď do samotnej Harie a poriadne spomaľ: námestie pod starými stromami, kaviarenské stolíky, remeselné dielne a dva tiché poklady mestečka — sobotný remeselný trh, najlepší na ostrove na veci naozaj vyrobené tu, a Casa-Museo César Manrique: posledný domov umelca, ponechaný takmer nedotknutý, s ateliérom, ktorý stále drží nedokončené plátno a štetce — najintímnejšie zo všetkých Manriqueho miest a najmenej preplnené (jeho veľké verejné diela majú vlastnú kartu; toto je súkromná kapitola).
Pokračuj na sever cez Máguez, pravú pracujúcu dedinu, k zeleným vrcholovým končinám pod sopkou La Corona — obchôdzka jej kráterového okraja je najlepšia krátka túra severu a jej dávna erupcia postavila lávový tunel, ktorý preslávil Cueva de los Verdes a Jameos (tá geológia má svoje karty). Mirador de Guinate je tajným stiskom ruky celého okruhu: takmer ten istý ohromujúci výhľad na úžinu, La Graciosu a ostrovy Chinijo ako slávny Mirador del Río o kúsok ďalej na sever — ale nezastavaný, bez brány a obvykle zdieľaný s nikým okrem vetra. Puristi potom spravia oba: Guinate pre samotu, Manriqueho Mirador del Río pre architektúru (tá stavba v brale je polovica celej veci).
Kruh uzavri dolu kopcom cez Yé — vinárska krajina na sopečných svahoch, najvyššie a najsviežejšie na ostrove — do Órzoly, trajektovej dediny na La Graciosu, kde si okruh zaslúži obed: ryba pri prístave, biele zátoky Caletónu Blanco (card 76) päť minút na juh a v letnom súmraku desivé volania víchrovníkov dochádzajúcich do kolónií na Chinijo (card 74). Celkom najazdených kilometrov: sotva štyridsať. Celkom klimatických pásiem: asi štyri. Najlepší deň: hociktoré ráno, keď juh vyzerá zakalene — tu hore tá istá calima často farbí údolia do zlata namiesto do sivej. Sever nekričí. Je to tichá izba ostrova a má otvorené každý deň.