Kanárske ostrovy majú osem obývaných ostrovov — a deviaty, ktorý sa nedá chytiť. Už stáročia prisahajú námorníci aj obyvatelia, že na obzore videli hornatý ostrov tam, kde mapy nemajú nič: San Borondón (ostrov svätého Brendana), pomenovaný podľa írskeho mnícha svätého Brendana, ktorý podľa stredovekej legendy pristál na chrbte ostrova, čo sa ukázal byť… niečím iným. Ostrov-prízrak sa dostal aj do oficiálnych máp, organizovali sa výpravy na jeho nájdenie a o pozorovaniach existujú notárske zápisnice. Veda hovorí o zrkadleniach, oblakoch a pásoch hmly nad morom. Kanárčania sa s úsmevom v tie zvláštne dni ďalej dívajú na obzor. Z výšin Famary — ktovie: západy slnka s calimou (saharským prachovým oparom) sú podozrivo štedré na siluety.
Každá námornícka kultúra má svoj ostrov-prízrak; ten kanársky má meno moreplaveckého svätca a úradný spis. Legenda sa začína v Írsku 6. storočia so svätým Brendanom z Clonfertu — Saint Brendan, v kanárskych ústach San Borondón —, mníchom, ktorý sa podľa stredovekých rozprávaní vydal so svojimi bratmi na more v koženom člne hľadať Raj. „Navigatio Sancti Brendani“ (Plavba svätého Brendana), absolútny bestseller stredoveku, rozpráva nesmrteľnú scénu: mnísi pristanú na holom ostrove, slúžia omšu, zapália oheň… a ostrov sa strasie a ponorí — bol to chrbát obrovského morského tvora. Odtiaľ sa zrodil mýtus o blúdiacom ostrove, ktorý sa objavuje a mizne.
Keď Európa dorazila na Kanárske ostrovy, mýtus tu zakotvil. Stáročia prisahali obyvatelia západných ostrovov — a okoloidúci námorníci —, že na západe vidia veľký ostrov s horami a údoliami, ktorý nefiguroval na žiadnej mape. Pozorovania boli také vytrvalé, že San Borondón preskočil do serióznej kartografie: je nakreslený na mapách zo 16. až 18. storočia, s tvarom a s polohou, a zmluva z Alcáçovas aj ďalšie dobové dokumenty spomínajú kanárske ostrovy „ešte neobjavené“. Vypravili sa formálne výpravy, aby ho našli — viaceré, so serióznymi kapitánmi a s identickými výsledkami: nič —, existujú svedectvá zaznamenané pod prísahou pred pisárom a dokonca aj učené debaty o tom, či ho netreba preventívne dobyť. Málo kolektívnych halucinácií vygenerovalo toľko byrokracie.
Čo vlastne videli? Moderná veda má rozumné odpovede a pre žiaden konkrétny prípad definitívnu: pásy nízkych oblakov nad morom, ktoré západ slnka vykrojí ako pevninu; horné zrkadlenia — fata morgana, ktorá dvíha a deformuje obrazy skutočných vzdialených ostrovov —; calima (saharský prachový opar) hrajúca sa so svetlom. Atlantický optický koktail, naservírovaný pozorovateľom, ktorí legendu už poznali, urobil zvyšok. Ale mýtus si získal miesto v kanárskej identite práve preto, že sa nikdy nedal úplne uzavrieť: posledné slovo vždy zostáva na obzore.
A Lanzarote? Hoci sa klasické pozorovania sústreďujú na západné ostrovy, legenda je dedičstvom celého súostrovia — piesne, básne, spoločné citové zemepisné meno — a tento ostrov prispieva vlastným luxusným observatóriom: výšiny Famary a Mirador del Río, odkiaľ sa v hmlisté dni Atlantik zaplní možnými siluetami. Vyskúšaj miestnu hru: zvláštny západ slnka, horizont na západ, prižmúrené oči. To, čo možno vidíš — oblak, zrkadlenie, ostrov? — je presne to, čo videli generácie Kanárčanov. Vitaj v klube tých, ktorí si nie sú istí.
Ponaučenie je námornícke a krásne: súostrovie, ktoré má všetko, si navyše ponechalo jeden nemožný ostrov — aby horizont nikdy nezostal bez sľubov.