Pozri dolu z Mirador del Río a uvidíš ju: dlhú stuhu bledého piesku na päte famarského brala, s tyrkysovými plytčinami, s pár obrysmi soľných panví — a bez cesty. To je Playa del Risco, jediná pláž ostrova, na ktorú sa dá dostať len pešo. Chodník sa začína pri dedine Ye a kľukatí sa dolu bralom asi 40-50 minút zostupu, ktorý preverí kolená (dvojnásobok a spotenejšie cestou nahor); odmenou je divoký kilometer piesku otočený k La Graciose, často takmer prázdny, s ruinami Salinas del Río — považovaných za najstaršie soľné panvy Kanárskych ostrovov — na severnom konci. Žiadne služby, žiadny tieň, žiadni plavčíci: voda, šiltovka, pevná obuv a rešpekt k moru. Výstup späť je cena. Ticho je produkt.
Každý ostrov potrebuje jednu pláž, ktorá si svojich návštevníkov filtruje námahou, a na Lanzarote je to Playa del Risco. Leží v divadelnej medzere medzi famarským bralom a úžinou El Río — kanálom, ktorý oddeľuje Lanzarote od La Graciosy — priamo pod najslávnejšou vyhliadkou ostrova, čo znamená, že ju denne fotografujú tisíce ľudí a dotknú sa jej dva-tri tucty.
Klasická trasa vychádza pri LZ-202 neďaleko Ye, pri značenom začiatku Camino de los Gracioseros — historického chodníka, ktorý ľudia z La Graciosy používali po generácie, keď ťahali ryby hore a zásoby dolu, kým ich ostrov nemal obchody; podľa toho sa k nemu správaj. Chodník klesá asi 400 metrov na zhruba dvoch kilometroch vyšliapaných serpentín: strmý, miestami sypký, nikdy technický, vždy veľkolepý — úžina a sopky La Graciosy sa v každej zákrute prerámujú. Počítaj so 40-50 minútami dolu rozumným tempom. Keď si raz na piesku: kilometer divokej pláže, duny vzadu, voda, ktorá sa zvažuje pozvoľna a nad bledým pieskom svieti. V pokojné dni je kúpanie snové; pri akomkoľvek vlnení ženú úžinou prúdy a opatrnosť poráža silácke reči — nikto oficiálny sem nepríde.
Prejdi sa po brehu na sever a dorazíš k tichému pamätníku tohto miesta: Salinas del Río, terasy kameňom obložených soľných panví pri päte brala, všeobecne považované za najstaršie salinas na Kanárskych ostrovoch — v prevádzke od šestnásteho storočia, živili rybárske flotily (karta o soli rozpráva širší príbeh bieleho zlata), opustené tak nedávno, že si ich niektorí ešte pamätajú v chode. Geometrické ruiny proti divokej prírode skladajú celé dejiny ostrova do jedného záberu. Pozri sa aj hore: famarské bralo zdola je celkom iné zviera — 400 metrov vrstveného čadiča so sokolmi jazdiacimi na stúpavých prúdoch a s kartou o botanike visutých záhrad, ktorá sa odohráva vysoko nad tvojou hlavou.
Logistika, s láskou: vyraz skoro — bralo ráno poskytuje požehnaný tieň a spiatočný výstup (počítaj 1-1,5 hodiny) je v plnom popoludňajšom slnku brutálny; nes aspoň dva litre vody na osobu, šiltovku a skutočnú obuv (tenisky ako minimum — obete žabiek sú stálym vtipom tohto chodníka); pozri predpoveď, lebo silný severák premení celý výlet na utrpenie; a odnes si každú omrvinku. Bar tu nie je a nikdy nebude — v deň, keď táto pláž dostane cestu, prestane byť touto kartou.
Alternatíva pre úprimných: salinas aj pláž sa dajú vidieť aj z výletnej lode cez El Río, úplne bez námahy. Ale tí, čo idú pešo, vedia niečo, čo lode nevedia — že pláže, ako väčšina dobrých vecí, chutia po tej námahe, ktorú stálo dostať sa k nim.