Prvá záhada vyriešená: ľudia z Lanzarote sú conejeros — „králičí ľudia“, najskôr podľa niekdajšieho množstva králikov na ostrove — a tú prezývku nosia s úsmevom. Nauč sa desať slov a otvoria sa ti dvere. Guagua je autobus (vyslov „wa-wa“). Chacho/chacha — z muchacho — začína polovicu viet na ostrove; ¡chos! je čisto lanzarotský údiv. Fisco je trošička („un fisco de queso“). Godos sú Španieli z pevniny (doberanie, väčšinou láskavé). Enarenado je hospodárenie pod popolovým mulčom, rofe alebo picón je samotná sopečná drť, jable je piesočný koridor. Papas, nie patatas; millo, nie maíz — a „te vas a la playa, ¿no?“ končí tým stúpajúcim „¿no?“, ktoré z čohokoľvek urobí priateľskú otázku. Skús ich. Kanárska španielčina je mäkká, muzikálna a alergická na zhon — presne ako ostrov.
Kanárska španielčina má vlastnú hudbu — melódiou bližšie k Havane než k Madridu, čo nie je náhoda: ostrovy zásobovali Ameriku vysťahovalcami štyri storočia a prízvuky chodili tam a späť ako lode. S na konci slabiky zmäkne na výdych, písmeno z znie ako s (žiadne pevninské „th“) a ustedes nahrádza vosotros — gramaticky zdvorilé, spoločensky univerzálne. Ak hovoríš učebnicovou španielčinou, porozumieš všetkému; ak budeš počúvať pozorne, začuješ v nej Atlantik.
Teraz slovník, v užitočnom poradí. Guagua (autobus) je vlajková loď — Kuba a Kanárske ostrovy ju zdieľajú a lingvisti sa dodnes hádajú, ktorým smerom cestovala. Chacho a chacha sú univerzálne úvodné slová, niekde medzi „kámo“ a „no teda“: „¡Chacho, qué calor!“. ¡Chos! je vlastné ostrovné zvolanie prekvapenia — Lanzarote a Fuerteventura ho používajú tam, kde Tenerife povie ¡ños! — a dobre načasovaný chos ti vyslúži potešené pootočenie hlavy. Fisco znamená trošku, fleje (od pružnej oceľovej pásky, uveríš tomu?) znamená veľa: „un fisco de mojo, un fleje de papas“. Godo je občas pichľavé, väčšinou doberajúce slovo pre Španielov z pevniny — kontext je všetko. A enyesque je to malé niečo na zahryznutie k poháriku: syr, olivy, lapas.
Slová z poľnohospodárstva sú dialekt v dialekte a polovica z nich je na jedálnom lístku kariet o krajine: enarenado (polia pod popolovým mulčom), rofe a picón (samotná sopečná drť — v železiarstvach ju predávajú vo vreciach), jable (koridor naviateho piesku, z normanskej francúzštiny sable — fosília dobytia z roku 1402), zoco (kamenný polmesiac strážiaci každý vinič), maretas a aljibes (záchytné nádrže a cisterny smädných storočí), gavias hneď vedľa na Fuerteventure. Jedlo pridáva papas, millo (kukurica) a nádherný slovník okolo puchera; more prispieva menami rýb — vieja, cherne, sama —, ktoré žiadny slovník poriadne nepreloží.
Dve ozdoby na záver. Mi niño / mi niña — „moje dieťa“ — je sériovo dodávané teplo aplikované na zákazníkov každého veku; keď ťa osloví mi niño čašník trikrát mladší než ty, je to kanársky rituál dospelosti a znamená, že veci idú dobre. A potom ten rytmus: vety končia jemným stúpnutím hlasu, „ahora“ znamená „o chvíľu“ a „ya vamos viendo“ — uvidíme, ako pôjdeme — má v sebe menej odkladania než filozofie. Slová sa, samozrejme, nauč. Ale ak sa naučíš aspoň to tempo, máš naučené to podstatné.