Existuje legenda, ktorú opakujú všetci návštevníci: „piesok na Lanzarote priniesol vietor zo Sahary“. Pekná — a nepravdivá. Zlatý piesok El Jable a severných pláží pochádza z mora hneď vedľa: sú to mušle, ulity a kostry morských tvorov, rozdrvené príbojom počas tisícročí a hnané pasátmi (alisios) do vnútrozemia. Tá „rieka piesku“ — El Jable — pretína celý ostrov od Famary až po pobrežie pri Playa Honda a roľníci v nej pestujú presladké bataty, kým hubary v nej skrývajú hniezda. Sahara síce občas pošle svoj prach s calimou (oparom zo saharského prachu). Ale tvoje nohy na pláži šliapu po čistom Atlantickom oceáne premenenom na múku.
Treba s láskou rozobrať najopakovanejší mýtus ostrova. Logika sa zdá nenapadnuteľná: Sahara je hneď vedľa, vietor fúka, teda piesok je africký. No veda rozpráva oveľa lepší príbeh. Zober hrsť piesku z El Jable alebo z Famary a pozri sa naň zblízka — s lupou, ak nejakú máš —: uvidíš perleťové úlomky, rúrky, drobné špirály, prevŕtané kotúčiky. Nie je to púštny prach: sú to zvyšky morského života. Ulity mäkkýšov, schránky ježoviek, vápnité riasy, ktoré si vyrábajú kamennú kostru, a najmä dierkavce — mikroskopické organizmy s vlastnou schránkou, ktoré tu žijú na dne v miliónoch. Zlatý piesok Lanzarote je organogénny: vyrába ho oceán, nie Sahara. Preto je zlatokrémový a nie červenkastý a preto „vŕzga“ inak.
Systém funguje ako tisícročný dopravný pás. V zátoke Famara príboj zo severu drví a hromadí ten biologický materiál na pláži. Keď opadne príliv a piesok vyschne, do práce sa pustia pasáty: zrnko po zrnku ho tlačia do vnútrozemia. Časom — veľmi dlhým časom — ten stály tok vytvoril El Jable: piesočný koridor kilometre široký, ktorý pretína ostrov diagonálne, od severného pobrežia po zátoku Playa Honda a Guacimeta, kde dnes pristávajú lietadlá. Je to doslova rieka piesku, ktorá tečie z mora do mora, geologickou rýchlosťou, popri Sóo, Muñique a Tao.
Tá zdanlivo neplodná rieka je celým svetom. Pod pieskom sa udrží vlhkosť a roľníci to vedia stáročia: v El Jable sa pestujú — zahrabané, chránené pred vetrom vetrolamami z kameňa alebo z raže — najslávnejšie bataty ostrova, k tomu melóny, tekvice a paradajky takej koncentrovanej chuti, že sa nimi reštaurácie chvália v jedálnom lístku. Nad pieskom hrá divá príroda v expertnom režime: tu skrýva hniezda hubara kanárska, drop hrivnatý (kanársky), pobehujú tu behavec pustovný a ujadec pustovník a kvitnú špecializované trsy, ktoré držia duny.
A Sahara teda neposiela nič? Posiela — ale niečo iné. Epizódy calimy prinášajú najjemnejší poletujúci prach, ten žltý závoj, ktorý občas rozmazáva horizont a necháva na autách film. Ten prach hnojí pôdu aj moria (a dáva sci-fi západy slnka), ale pláže nevyrába: odnesie ho najbližší dážď alebo najbližší pasát.
Takže už máš na pláž lepší príbeh než legendu: ležíš na tisícoch rokov recyklovaného oceánskeho života, na brehu rieky piesku, ktorá práve teraz tečie pod tvojimi uterákmi. Sahara je blízko — ale tento piesok je stopercentne made in Atlantik.