Atlantik okolo Lanzarote je štedrý, ale nie dekoratívny — je to pracujúci oceán a odmeňuje deväťdesiatsekundový brífing, ktorý väčšina návštevníkov nikdy nedostane. Systém: na plážach s plavčíkom sú vlajky zákon (zelená choď, žltá pozor, červená nie — a „žiadna vlajka“ znamená žiadny plavčík, nie žiadne nebezpečenstvo). Pobrežia majú svoje povahy: východ a juh (Playa Blanca, Papagayo, Puerto del Carmen) sú mierna rodina; západ a sever (Famara nadovšetko) sú surfové pobrežia s trhavými prúdmi, ktoré plavcov unášajú na more — Famara je na chodenie a na surfové školy, nie na bezstarostné plávanie, a domáci to berú ako samozrejmosť. Dni s brehovým príbojom dokážu zraziť aj toho, kto sa len brodí. Ak ťa chytí trhavý prúd: nebojuj s ním, pláv rovnobežne s brehom a až potom k pobrežiu. Charcos a pravidlá prílivu majú vlastnú kartu. Rešpekt nestojí nič a kúpi všetko.
Takmer každý vážny incident na pobreží tohto ostrova sa riadi tým istým scenárom: pokojne vyzerajúce more, nestrážená pláž a návštevník, ktorý nepoznal miestnu gramatiku. Táto karta je tá gramatika — päť minút, ktoré prekonajú akékoľvek množstvo šťastia.
Začni geografiou, lebo pobrežia ostrova majú naozaj svoje povahy. Východné a južné brehy — zátoky Costa Teguise, dlhé piesky Puerto del Carmen, Playa Blanca a kotol Papagaya (card 79) — ležia v závetrí ostrova: pasáty fúkajú viac-menej od pevniny, vlnenie prichádza prefiltrované, a toto sú právom rodinné pláže, väčšina z nich so sezónnymi plavčíkmi. Západ a sever hľadia do strojovne otvoreného Atlantiku. Famara — šesť zlatých kilometrov, najkrajšia pláž ostrova a zároveň jej najtrvalejšie nebezpečné kúpanie — berie oceánske vlnenie priamo do tváre cez plytké piesočné lavice: raj pre surfové školy v bielej vode, povestná trhavými prúdmi za ňou. Červená vlajka je polotrvalou dekoráciou Famary a veta, ktorú pozná každý ostrovan — Famara se camina, Famara se surfea, Famara no se nada, teda Famara sa chodí, Famara sa surfuje, Famara sa nepláva — nie je uzatváranie sa pred cudzími; to hovorí štatistika nehôd. Tá istá logika platí pre divoký západ (Janubio, zátoky El Golfa, Los Charcones v rozbúrené dni — card 78) aj pre severné pobrežie mimo jeho chránených vreciek.
Teraz mechanika, stručne a užitočne. Trhavé prúdy sú rieky vracajúcej sa vody: vznikajú tam, kde vlny nahromadia vodu za piesočnými lavicami alebo skalami, a tečú na more cez medzery — často vyzerajú klamlivo ako najpokojnejší, najtmavší pruh bez peny v inak bielom mori. To je tá pasca: „pokojný pruh“ je bežiaci pás. Ak ťa chytí, choreografia prežitia je slávna a funguje: nebojuj čelne s ťahom na more (skutočným nepriateľom je vyčerpanie — trhavé prúdy ťa ťahajú od brehu, nie pod hladinu), pláv rovnobežne s plážou, kým nebudeš mimo šírky tej rieky — obvykle je to pár desiatok metrov —, a potom sa s vlnami vracaj šikmo k brehu; ak sa nedá postupovať, splývaj na chrbte, zamávaj rukou a krič. Brehový príboj — vlny lámajúce sa priamo na strmý piesok, bežné na Famare a inde v dni s vlnením — má vlastné pravidlo: nikdy sa mu v zóne dopadu neotáčaj chrbtom a malé deti drž mimo mokrého okraja piesku, keď to tam buchoce.
Systém, ktorý to spája dohromady: keď máš pochybnosti, kúp sa na plážach s plavčíkom (hlavné strediská ostrova majú sezónnu službu so stožiarom na vlajku ako hlavným stanom); vlajku čítaj ako zmluvu, vrátane žltej — po pás, nohy na dne, úprimne; pláže bez vlajky ber ako samoobsluhu, kde plavčíkom je tvoj vlastný úsudok; a bez hanby si požičiavaj oči domácich — kde sa usadia rodiny s chladiacimi boxmi, tam je dnešná bezpečná zóna, a prázdna krásna pláž vo veterný deň je prázdna z nejakého dôvodu. Pridaj k tomu pravidlá pre charcos z karty o prílive a odlive a etiketu z kariet o surfe a celé pobrežie sa ti otvorí — vrátane, v mierne dni, mágie divokej strany. Tunajší Atlantik nemá na nikoho zálusk. Len predpokladá, že túto kartu máš prečítanú.