Zopár dní každú zimu sa stane nemožné: na Lanzarote naozaj prší. Nešpúľ pery — oslavuj. Dážď je tu udalosť s vlastnými rituálmi: domáci stoja vo dverách a pozerajú sa naň ako na ohňostroj; barrancos si na chvíľu spomenú, že sú rieky; na famarskom brale sa na pár nádherných hodín objavia vodopády; a do dvoch týždňov ostrov predvedie svoj najväčší kúzelnícky trik — zelený nádych nad sopečnými pláňami, maky a divá horčica v popolových poliach, vinič La Gerie žiariaci proti čiernemu picónu. Február po daždivom januári je tajne najlepší mesiac ostrova. Takže ak ti počas dovolenky praskne nebo: choď autom na sever, pozeraj, ako bralo tečie striebrom, a ak môžeš, vráť sa o desať dní. Uvidíš niečo, čo mnohí pravidelní návštevníci nevideli nikdy.
Najprv čísla, lebo vysvetľujú tie emócie: Lanzarote má veľmi zhruba 100-150 mm zrážok za rok — jedno dobré alpské popoludnie — a takmer všetky sa sústredia do niekoľkých epizód medzi novembrom a marcom, keď sa atlantické tlakové níže konečne prederú cez režim pasátov (karta o alisios vysvetľuje, prečo ten režim obvykle vyhrá). Prejdú roky bez poriadneho premočenia. Takže keď sa nebo napokon otvorí, ostrov nereptá ako Londýn — vyjde von. Uvidíš to: susedia vo dverách nakrúcajú, deti pustené do mlák, roľníci telefonujú tónom ľudí, ktorí pozerajú, ako z neba padajú peniaze. Čo je, historicky vzaté, presne to, čo sa deje: celý dômyselný aparát suchého hospodárenia — popolový mulč, cisterny, maretas (karta o vode a karta o poľnohospodárstve tie príbehy rozprávajú) — existuje na to, aby zachytil a natiahol presne tieto hodiny.
Čo s daždivým dňom naozaj robiť, zoradené podľa úžasu. Po prvé: zamier k famarskému masívu a na sever. Veľké bralo odvodňuje rýchlo a divadelne — pominuteľné vodopády prevliekajú čadičové steny a niekedy ich vietor fúka späť nahor, a údolie Haría zrazu vonia mokrou zemou a palmami: najlepší parfum ostrova, ktorý sa v niektorých rokoch vôbec nedostane do predaja. Po druhé: pozeraj, ako tečie barranco. Suché rokliny nesú vodu hodiny, nie dni — vidieť z bezpečnej výšiny Barranco de Tenegüime alebo strže pod bralom naozaj tiecť je materiál na miestnu legendu (a pravidlo o bleskových povodniach je absolútne: nikdy nechoď ani neparkuj v koryte, kým vo výšinách prší). Po tretie: daj lávovým poliam dvadsať minút — dažďom stmavnutý picón sčernie do absolútna, lišajníky (majú svoju kartu) sa takmer pred očami preklopia zo sivej do zelenej a vôňa mokrej sopečnej skaly, minerálneho bratranca petrichoru, stojí za premočené ponožky.
Potom príde prídavok, a to je tá skutočná šou: zelenanie. Do jedného až troch týždňov po slušnom daždi po celom ostrove detonujú spiace semená — opar trávy nad pláňami, ktoré boli pred dvoma týždňami holou skalou, divá horčica žltnúca celé svahy, maky proti čiernemu popolu, prvé listy viníc elektrické nad picónom. Ajaches (card 86) a údolia okolo Femés sa nakrátko a absurdne stanú írskymi; zmäknú aj okraje Timanfaye. Fotografi, ktorí vedia, bukujú koncofebruárové lety podľa inštinktu a zrážkových aplikácií. Do apríla či mája si slnko všetko vezme späť a ostrov sa vráti k svojej bronzovej predvoľbe — zelenanie je limitovaná edícia, dotlač nebude.
Praktické poznámky pod čiarou: daždivé dni sú aj dni múzeí (Manriqueho domy, pirátsky hrad, arrecifské galérie — karty o kultúre súhlasia); za volantom treba jemnosť, lebo vyschnuté cesty nasiaknuté olejom plus prvý dážď sa rovnajú najšmykľavejším hodinám ostrova; a zaprášený súrodenec karty o calime — blatový dážď, keď saharský prach padá s kvapkami a natrie každé auto dobéžova — je zberateľský kus sám osebe. Ale najmä: naprav si postoj. Neprichádzaš o deň na pláži. Získavaš deň, aký väčšina z desiatich miliónov ročných lovcov slnka na tomto ostrove neuvidí nikdy.