Keď veľké erupcie pochovali ich polia, lanzarotskí roľníci urobili niečo medzi genialitou a vzdorom: prekopali sa popolom a zasadili vinič do zeme pod ním. Výsledkom je La Geria — tisíce lievikovitých jám v čiernom picóne, každá s jedným viničom ukrytým za nízkym kamenným polmesiacom, krajina taká nepravdepodobná, až vyzerá navrhnutá. Funguje to preto, že popol je špongia: vypije nočnú vlhkosť a odovzdá ju koreňom, bez kvapky zavlažovania. Z tejto mesačnej krajiny pochádza malvasía volcánica — svieže, slané, minerálne biele vína, ktoré zbierajú medzinárodné medaily —, oberaná od júla, medzi najskoršími v Európe, a vyrábaná v bodegách, medzi ktorými je aj najstaršie vinárstvo Kanárskych ostrovov, čapujúce od roku 1775. Chodí sa sem na prehliadky aj na degustácie a najkrajšie je to pri západe slnka, keď sa čierne jamy naplnia zlatom.
Vinárske oblasti sa zvyčajne chvália svojou pôdou. Najslávnejšia vinica Lanzarote takmer žiadnu nemá — a práve o to ide. Keď sa skončili šesťročné erupcie tridsiatych rokov 18. storočia (ten príbeh rozpráva karta o kronike ohňa), tretina najlepšej poľnohospodárskej pôdy ostrova ležala pod metrami sopečného popola. Logika hladu splodila experiment: prekopať sa picónom až k pochovanej pôde, zasadiť vinič a uvidíme. Vinič nielenže prežil — darilo sa mu, lebo vrstva popola sa ukázala byť dokonalým strojom na suché hospodárenie: nasáva rosu a vlhkosť pasátových nocí, izoluje pôdu proti vyparovaniu a nepúšťa burinu. Roľníci zázrak zosystematizovali do hoya: kužeľovitej jamy širokej až dva-tri metre, s jedným viničom na dne a polkruhovým múrikom z lávových kameňov — zocom —, ktorý ho chráni pred vetrom. Vynásob to desaťtisíckrát, za chrbát pridaj svahy ohnivých hôr a máš La Geriu: poľnohospodárstvo ako land art, sto rokov predtým, než ten pojem niekto vymyslel.
Odroda, ktorá tu vládne, je malvasía volcánica, miestna odroda z rodiny malvasií, ktorá kedysi urobila z „Canary“ prípitok Shakespearovho Londýna. Pestovaná v popole dáva biele vína, aké nenájdeš nikde inde: verzie vysušené na kosť, s tónmi zeleného jablka, dymu a so slaným záverom, ktorý someliéri opisujú slovom „vulkanický“ a myslia to vážne; sudové a sladké verzie pre trpezlivých. Vedľa nej: listán negro na červené a ružové, diego, moscatel. Ostrovní vinári pracujú pod vlastným Denominación de Origen a kalendár prináša zvláštnosť, ktorá nadchýna pisateľov o víne — pretože popol sa zohrieva skoro a vinič sa drží pri zemi, oberačka môže začať už v júli, medzi prvým hroznom zbieraným v celej Európe. Existuje dokonca aj slávnosť nočnej oberačky, ktorá uteká pred horúčavou.
Navštíviť to je nádherne jednoduché: vínna cesta navlieka bodegy pozdĺž cesty cez La Geriu, od veľkých starých domov — vrátane El Grifo, založeného v roku 1775, najstaršieho fungujúceho vinárstva Kanárskych ostrovov, s múzeom lisov a etiketou, ktorú nakreslil César Manrique — až po malé rodinné pivnice, kde sa degustuje medzi tankmi. Prejdi sa, ochutnaj, kúp si fľašu suchej malvasíe na dnes večer a sladkú domov. Dve pravidlá slušnosti, ktoré majú zuby: nikdy nevstupuj do hoyos ani nelez na zocos kvôli fotke — každý z nich je živobytie jedného roľníka a opravuje sa ručne — a ak vínnu cestu absolvuješ za volantom, pamätaj, že cesty tohto ostrova sú krajšie triezve. Najlepšia hodina: posledná pred západom slnka, keď nízke svetlo premení každý čierny lievik na zlatý polmesiac a celé údolie vyzerá presne ako to, čím je — najkrajšia odpoveď, akú kedy ktokoľvek dal sopke.