Severne od La Graciosy mapa pokračuje: Montaña Clara, polozatopený kráter, ktorý by si prešiel za hodinu; Roque del Oeste a Roque del Este, skalné tesáky v otvorenom oceáne; a Alegranza — „Radosť“ — skutočná bodka za súostrovím, divočina s nádychom súkromného panstva, kde je jedna veľkolepá sopka, jeden hrdinský maják a niekoľko tisíc morských vtákov. Spolu s La Graciosou tvoria Archipiélago Chinijo, najväčšiu morskú rezerváciu v Európe (tá karta existuje) a útočisko také prísne, že vylodiť sa na menších ostrovčekoch je bez vedeckého povolenia zakázané. Navštíviš ich správne: z paluby lode alebo z Mirador del Río, keď za súmraku sleduješ blikať alegranzský maják. Niektoré miesta sa najlepšie milujú presne z tejto vzdialenosti — a keď poznáš ich príbehy, je ten výhľad o tri ostrovy hlbší.
„Chinijo“ je tunajšie slovo pre „malý“ — chinijos sú aj deti ostrova — a to meno sedí súostroviu, ktoré funguje ako škôlka Lanzarote: malé ostrovy, veľká biológia, minimum ľudí. La Graciosa, jediná obývaná, má vlastnú kartu a vlastné piesočné ulice. Táto karta okolo nej pláva ďalej, k tým, ktorých sa takmer nikto nedotkne.
Montaña Clara je miniatúra: jediný bledý sopečný kužeľ s kráterom prelomeným morom, sotva kilometer štvorcový svahov, kde vetru neprežije nič vyššie než ker. Kedysi zniesla pokusy o obrábanie a dokonca aj jeden či dva krátko žijúce projekty; príroda si ju rezolútne vzala späť a dnes patrí vtákom a botanikom, ktorí ju navštevujú na povolenie. Oba Roques — západný (nazývaný aj Roque del Infierno, „Pekelná skala“) a východný — sú ešte čistejšie: kolmé bralá v otvorenej vode, hniezdne pevnosti morských vtákov, nedostupné pre všetko, čo nemá krídla.
Alegranza je charakter. Najsevernejší bod celého kanárskeho súostrovia: široká, urastená kaldera takmer tristo metrov vysoká, ktorá kotví krovinatú pláň obkolesenú útesmi, na ktorých Atlantik pracuje s úmyslom. O jej mene — „radosť“ — sa hovorí, že zaznamenáva náladu na palube dobyvateľskej flotily z roku 1402 pri prvom kanárskom vylodení; potom ostrov strávil storočia ako čakáreň korzárov (flotily tu striehli na lode z Indií; zloduchovia z karty o pirátoch tieto kotviská poznali dobre), ako revír na lov králikov a zber orchilly a napokon ako súkromný majetok — technicky ním stále je, v rámci prísnych pravidiel prírodného parku. Jeho pamätníkom je Faro de Punta Delgada, hrdý maják zo šesťdesiatych rokov 19. storočia, ktorého strážcovia tu vonku žili so zásobovacími loďami ako jediným vláknom k svetu — destilovaný ostrovný stoicizmus. Dnes je automatizovaný, no jeho lúč aj tak každú noc prečesáva úžinu.
Prečo tá prísnosť? Pretože ostrovčeky Chinijo sú jednou z posledných veľkých bášt morského vtáctva východného Atlantiku: tisíce párov víchrovníka žltozobého — ktorého desivé nočné volania počuť v lete až zo severu Lanzarote — spolu s búrlivákmi, víchrovníkmi Bulwerovými, ďalšími víchrovníkmi, orliakmi riečnymi a sokolmi Eleonorinými, ktoré si hniezdenie načasúvajú podľa migračných tokov. Vyberanie vajec a potkany napáchali historické škody; ochrana je náprava. Vylodiť sa bez povolenia nie je len nelegálne, je to naozaj škodlivé — jediný pes na voľno alebo neopatrný krok v kolónii nôr zničí roky práce.
Ako sa s nimi zoznámiť poriadne: lodné výlety a rybárske charterové plavby z Órzoly alebo z Caleta de Sebo obchádzajú ostrovčeky za pokojného počasia (ďalekohľad celý výlet premení); Mirador del Río a chodník po hrane brala servírujú celú panorámu s Alegranzou plávajúcou na okraji dohľadu; a za súmraku z Órzoly vyhliadaj pulz majáka. Jedinou úlohou týchto ostrovov je dnes to, aby ich nechali na pokoji. Sledovať, ako to robia, je zvláštne dojímavé.