Lanzarote je to, čo vznikne, keď príroda dostane oheň, vietor a čas — a takmer nič iné. Ostrov, kde takmer neprší a niet jedinej stálej rieky, premenil nedostatok na svoje najväčšie divadlo. V roku 1993 vyhlásilo UNESCO celý ostrov za biosférickú rezerváciu a uznalo tým niečo, čo návštevníci pocítia už pár minút po príchode: ľudia sa tu naučili žiť s krajinou, nie proti nej.
Paleta ostrova nemá v Európe obdobu. Z plání čierneho a medenofarebného popola sa dvíha okolo tristo sopečných kužeľov. Na severe padajú útesy Famara dramaticky k oceánu z výšky takmer šesťsto metrov, zahalené do hmly pasátov, ktorá živí drobné rastlinky nerastúce nikde inde na Zemi. Na juhu sa rozprestierajú soľné polia Janubio v žiarivo bielych štvorcoch a soľ sa tu dodnes zbiera ručne, tak ako po celé generácie.
Azda najdojímavejšou krajinou je La Geria, vinohradnícky kraj ostrova. Keď veľké erupcie v 30. rokoch 18. storočia pochovali časť najlepšej poľnohospodárskej pôdy Lanzarote, roľníci odmietli odísť. Do sopečného štrku vyhĺbili tisíce lievikovitých jám, na dno každej z nich zasadili jediný vinič a chránili ho nízkym polkruhovým kamenným múrikom. Výsledkom je jedna z najpozoruhodnejších poľnohospodárskych krajín sveta — a biele víno Malvasía, ktoré chutí ako samotná sopka.
Príroda tu odmeňuje pomalú pozornosť. Údolie Haría na severe ukrýva tisíce kanárskych paliem, zelené prekvapenie na ostrove popola. V El Golfo drží napoly potopený sopečný kráter lagúnu takmer neskutočnej zelene, oddelenú od modrého Atlantiku plážou s čiernym pieskom. A keď padne noc, jasná a suchá obloha Lanzarote — chránená pred svetelným znečistením — sa zaplní väčším množstvom hviezd, než väčšina návštevníkov kedy videla.
Najväčšou lekciou ostrova je zdržanlivosť. Budovy zostávajú nízke a biele. Cesty sa vinú okolo sopiek, nie cez ne. Celé úseky pobrežia zostávajú divoké. Lanzarote dokazuje, že malý ostrov, ku ktorému sa správame s úctou, môže pôsobiť nesmierne.