Medzi Teseguite a Guatizou, kúsok od cesty, čaká najčudnejšia bezplatná galéria ostrova: Stratifikované mesto — výchoz stlačeného sopečného popola, ktorý vietor a zriedkavé dažde vytesali do oblúkov, bublín, stĺpov a plástových stien, ako rozpadnuté mesto navrhnuté Gaudím a opustené duchmi. Geológovia v ňom čítajú vrstvené tufy erodujúce rôznou rýchlosťou; fotografi v ňom čítajú najlepšie textúry ostrova; takmer všetci ostatní prejdú okolo. Desať minút blúdenia po piesočných uličkách medzi útvarmi doručí poriadny úžas — východ slnka a neskoré popoludnie vykrajujú tiene najhlbšie. Je to krehký materiál: vyliezť na oblúk zlomí za pár rokov to, čo trvalo tisícročia. Pozeraj, foť a nechaj po sebe len stopy v piesočných uličkách. Vietor stále pracuje; skús umelca nevyrušovať.
Každý ostrov má krajiny, ktoré sa preslávili, a krajiny, ktoré mali šťastie. Stratifikované mesto malo šťastie: žiadne návštevnícke centrum, žiadne parkovisko pre autokary, ba ani poriadna ceduľa — len zhluk bledých vrstvených skál dvíhajúcich sa z pláne južne od Guatizy, na dohľad od cesty, v tvaroch, pre ktoré spomalíš auto a vycúvaš späť.
Materiálom je sopečný tuf — vrstvy popola a škváry zo starých erupcií tejto oblasti, stlačené do mäkkého kameňa a neskôr prikryté pieskami koridoru jable (tá karta vysvetľuje pieskovú diaľnicu). Potom prevzala hlavné architektonické vedenie erózia: pasáty pieskujú výchozy jemným zrnom, zriedkavé, no prudké dažde rozpúšťajú a podomieľajú a rôzne vrstvy — niektoré tvrdšie, iné mäkšie — reagujú rôznou rýchlosťou. Výsledkom sú najväčšie hity diferenciálnej erózie: okenné oblúky, hríbové klobúky na tenkých stopkách, steny vyvŕtané do plástov (geológovia na to majú nádherné slovo, tafoni), hladké misy a gotické rebrá, všetko v tónoch od krémovej po hrdzavú, ktoré sa menia s každou hodinou svetla. „Stratifikované mesto“ je prezývka, ktorá sa ujala — zďaleka sa ten obrys naozaj číta ako rozpadnuté veže a uličky — a miesto má tichý vzruch niečoho, čo ešte nebolo naformátované pre návštevníkov: parkuješ na hline, blúdiš a trasu medzi „budovami“ si určuješ ty.
Remeslo návštevy: svetlo je tu všetko — nízke ranné alebo neskoré popoludňajšie slnko prečesáva vrstvy a robí celý výchoz trojrozmerným; poludnie ho splošti do béžovej. Vietor je miestnym sochárom a bude prítomný; ľahká bunda a opatrnosť pri objektíve (veľmi jemný piesok) sú rozumné. Zem medzi útvarmi tvoria piesočné uličky a nízke krovie — aulagas a soľ znášajúce vankúšovité rastliny, ktoré oslavujú karty o botanike — s občasnou jaštericou pózujúcou na rímse. A tá krehkosť je skutočná, nie rečnícka: toto je mäkká skala, tesaná geologickou trpezlivosťou, a každý zlezený oblúk a každá vyrytá iniciálka sú trvalý vandalizmus. Nepísaná miestna dohoda, ktorá takéto miesta drží bez plotov, je jednoduchá — žiadne zábrany, kým ich nikto nevynúti. Buď dôvodom, prečo to tak zostane.
Spoj to šikovne: Jardín de Cactus je päť minút na sever v Guatize (Manriqueho posledné veľké verejné dielo — jeho karta ho pokrýva), košenilové polia okolo neho rozprávajú príbeh červeného farbiva a Teguise (card 81) je desať minút na západ — spolu tvoria najlepšie poldenie „malých zázrakov“ na ostrove. Stratifikované mesto bude to, o ktorom budeš ostatným rozprávať, práve preto, že tebe o ňom nepovedal nikto. Niektoré krajiny sú pamätníky. Táto je povesť — a je pravdivá.