Pol hodiny loďou z Órzoly je ostrov, kde asfalt neexistuje: ulice La Graciosy sú z piesku, autá spočítaš na prstoch a rytmus udávajú prílivy. Je to ôsmy kanársky ostrov — oficiálne uznaný v roku 2018 —, domov asi sedemsto obyvateľov, ktorí žijú v Caleta de Sebo, bielej pohľadnicovej dedine oproti zlatému múru Famary. Prejdeš ho peši alebo na bicykli, od panenskej pláže k panenskej pláži: Las Conchas, La Francesa, La Cocina. Niet tu veľkých hotelov, ani semaforov, ani hluku. Je tu oceán, mierne sopky a ten dnes už veľmi vzácny pocit, že si dorazil na miesto, kde sa čas zachoval dobre.
Existuje myšlienkový experiment, na ktorý La Graciosa odpovedá v skutočnom živote: ako by vyzeral kanársky ostrov, keby ho 20. storočie obišlo? Od Lanzarote ho oddeľuje prieliv El Río — rameno mora sotva kilometer široké pod útesmi Famary — a tento 29 kilometrov štvorcových veľký ostrov je najväčší zo súostrovia Chinijo a jediný obývaný. Stáročia to bola zem rybárov a nič viac; dnes je svätyňou pokoja vnútri najväčšej morskej rezervácie Európy a od roku 2018 nosí titul, ktorý jeho obyvatelia oslavovali ako majstrovstvá sveta: Senát ho oficiálne uznal za ôsmy kanársky ostrov a vytiahol ho z drobného písma máp.
Všetko na ňom má ľudskú mierku. Caleta de Sebo, jeho hlavné a takmer jediné mesto, je hŕstka bielych domov s modrými dverami zoradených oproti mólu; ulice sú zo zlatého piesku — niet tu ani jednej asfaltovej cesty — a „triedy“ križujú bosé deti, bicykle a občas sused vracajúci sa z rybačky. Druhé sídlo, Pedro Barba, je rad letných domčekov pri mori, obývaný len sezónne. Počet obyvateľov sa pohybuje okolo sedemsto; počet povolených áut je nepatrný — pár terénnych vozidiel s licenciou, takmer všetko pieskové taxíky.
Dokonalý plán je jednoduchosť sama. Trajekt z Órzoly — polhodinová plavba s múrom Famary ako eskortou, pozor na víchrovníky a lietajúce ryby —, požičaný bicykel na móle alebo obuté topánky a vybrať si pláž. Las Conchas na severe je diva: plavý piesok, tyrkysová voda a ostrovček Montaña Clara plávajúci oproti ako kulisa (vážne prúdy: radšej ju obdivuj, ako v nej plávaj). La Francesa a La Cocina na juhu sú pokojné zátoky s priezračnou vodou pod sopkou Agujas Grandes. Medzi nimi piesočné cesty medzi zlatým krovím, ticho a ten horizont ostrovčekov — Montaña Clara, Alegranza —, ktorý vyzerá ako koniec známeho sveta.
Jeho krehkosť je druhou stranou jeho čara a ostrov sa chráni jasnými pravidlami: kempovať len v povolenej zóne a s povolením, žiadne vlastné vozidlá, odpad späť v batohu, značené chodníky. Kapacita trajektu funguje ako prirodzený regulátor — na La Graciose nikdy nebudú davy, a presne o to ide.
Choď na celý deň, alebo lepšie, zostaň na noc: keď odíde posledný trajekt, ostrov stíši zvuk ešte viac, obloha sa naplní skutočnými hviezdami a pochopíš to privilégium — si na poslednom ostrove Španielska bez asfaltu a zajtra budeš raňajkovať pri zvuku mora.