Famarské bralo fotografuje zdola každý. Na jeho hranu sa postaví takmer nikto. Cesta hore z teguiskej náhornej plošiny končí pri Ermita de las Nieves, drobnej bielej kaplnke v asi 600 metroch, kde sa ostrov jednoducho končí: za múrikom kolmý pád na pobrežie Risco, s famarskou plážou zatáčajúcou sa zlato dolu, s La Graciosou a ostrovmi Chinijo zoradenými ako flotila a — za jasných dní — s celým severom ostrova pri nohách. Kaplnka Panny Márie Snežnej je najstaršou horskou svätyňou ostrova, kam roľníci kedysi stúpali prosiť o dážď z výšin, ktoré chytajú oblaky. Neďaleko štartujú paraglajdisti; západ slnka zafarbí celý val doružova. Zadarmo, bez zábradlia, väčšinou prázdne. Pozor na hranu — je absolútne skutočná.
Famarský masív je meteorologickým strojom ostrova a jeho najstaršou kosťou — karta o botanike visutých záhrad a karty o geológii pracujú v jeho nižších poschodiach —, ale jeho hrebeňová línia je zážitok sám osebe: trávnatý, vetrom bičovaný horný svet, ktorý pôsobí ako požičaný z inej zemepisnej šírky a končí sa najdramatickejšou hranou východných Kanárskych ostrovov.
Ermita de las Nieves je ten ľudský dotyk, ktorý z toho robí cieľ, a nie iba zráz. Malá obielená kaplnka s kamenným krížom a ohradeným nádvorím, doložená už v prvých koloniálnych storočiach ostrova, zasvätená Virgen de las Nieves — Panne Márii Snežnej, rímskej úcte viazanej na zázračné augustové sneženie, sem prenesenej s jemnou iróniou do najvlhkejších výšin najsuchšieho ostrova. Logika bola praktická: tieto vrcholy chytajú pasátové hmly (karta o alisios vysvetľuje mechanizmus) a v hladných storočiach, keď dážď rozhodoval o všetkom, sem ostrovania stúpali v procesii prosiť o oblaky. Augustová fiesta kaplnky dodnes privádza veriacich, folklórne skupiny a pikniky; po zvyšok roka stojí zamknutá a pokojná, biela proti obrovskému nebu, jedna z najfotogenickejších stavieb ostrova práve preto, že ju nikto tak nenavrhol.
Ten výhľad je najlepšie strážený superlatív ostrova. Z prírodných balkónov pri kaplnke (a pozdĺž hrebeňovej cesty smerom k piknikovej zóne Mirador del Bosquecillo, dobrej druhej zastávky s jej maličkou plantážou stromov) padá bralo jedným pohybom: famarská pláž ako zlatý polmesiac 600 metrov pod tebou, s príbojom kresliacim pomalé biele čiary; pobrežie Risco a Playa del Risco s geometriou soľných panví (card 77); úžina; La Graciosa zmapovaná celá, Montaña Clara a Alegranza v rade za ňou (card 74). Západ slnka odtiaľto — slnko klesajúce za ostrovy Chinijo, stena brala vzplanúca — je znaleckou alternatívou k preplneným klasikám. Neďaleko sa dvíhajú Peñas del Chache, najvyšší bod ostrova s asi 670 metrami; jeho vrchol nesie vojenský radar a je zakázaný, čo balkón kaplnky robí bezpredmetným.
Praktické veci, nabrúsené: príď po LZ-10 od strany Teguise/Los Valles (značené Ermita de las Nieves); hore býva spoľahlivo o 5-8 stupňov chladnejšie než na pobreží a vietor je trvalý obyvateľ — vezmi si tú vrstvu oblečenia, ktorá ti v Arrecife prišla smiešna. Hrana je pozdĺž väčšiny okraja bez zábradlia: závrat je tu užitočný údaj, deti a piloti dronov potrebujú aktívny dozor a nárazy vetra pri hrane nie sú žiadny žart. Paraglajdisti využívajú štartovacie zóny pozdĺž hrebeňa, keď to podmienky dovolia — pozerať sa, ako vykročia do 600 metrov vzduchu, je divadlo zadarmo. A ak si oblak sadne na vrchol (stáva sa to — veď práve o tom je práca tej Panny Márie), počkaj dvadsať minút alebo si užívaj surreálny zážitok jedinej pravidelnej hmly na ostrove. Tu hore je aj počasie pamiatkou.