Zvuk Lanzarote je päť strún dlhý. Timple — malý bratranec gitary s ťavím chrbtom, jasný ako zvonček — sa narodil na týchto ostrovoch a Teguise si hrdo nárokuje najlepšiu tradíciu nástrojárov: stará metropola mu dokonca venovala dom-múzeum. Okolo timpla sa schádza celá folklórna výbava: isas (veselý, poskakujúci tanec), folías (pomalé, obradné zlomené srdce), malagueñas a parranda — potulná kapela priateľov, ktorej jediné pevné pravidlo znie, že hudba nesmie prestať. Najhlbším pokladom je Rancho de Pascua de Teguise: sugestívne vianočné spevy s koreňmi v šestnástom storočí, vyhlásené za kultúrne dedičstvo a stále živé. Zájdi na hociktorú dedinskú fiestu a budeš to počuť naživo — a pravdepodobne ti do rúk vopchajú nástroj.
Každý ostrov si niekde odkladá svoje dejiny. Lanzarote si veľkú časť tých svojich uchováva v ozvučnici veľkosti topánky. Timple — päť strún (v niektorých starých štýloch štyri), vydutý chrbátik, ktorý mu vyslúžil prezývku „camellito“, ťavička — je vlastný nástroj Kanárskych ostrovov a jeho príbeh je príbehom súostrovia: európske strunové nástroje prichádzajú s osadníkmi a počas storočí dedinského remesla sa zmenšujú a rozjasňujú, až vznikne niečo nové. Teguise, stará metropola, sa stala kolískou výroby timplí, s dynastiami remeselníkov, ktorých nástroje sa hrajú za Atlantikom — timple emigroval spolu s ostrovanmi a jeho bratranci a rytmy znejú vo venezuelskej i kubánskej hudbe. Dnes Casa-Museo del Timple v krásnom teguiskom Palacio Spínola rozpráva ten príbeh nástrojmi, ktoré si môžeš vypočuť, a súčasní majstri odviedli ťavičku z folklóru na jazzové festivaly a do koncertných sál: je to tá vzácnosť, múzejný exponát s prekvitajúcou kariérou.
Repertoár okolo neho mapuje emocionálny rozsah ostrovanov. Isa je radosť v šesťosminovom takte — rýchla, kolektívna, tancovaná v prepletaných figúrach na každej romeríi; ak zástup zrazu vytvorí oblúky a reťaze, to je isa. Folía je druhý pól: pomalá, slávnostná, ozdobné verše o láske a strate, kanárska odpoveď na saudade fada. Malagueñas a seguidillas prišli z Andalúzie a skanárčili sa; ranchos a parrandas dodávajú spoločenský rámec — parranda je technicky vzaté akákoľvek skupina priateľov s nástrojmi a bez najmenšieho úmyslu ísť domov. Stretneš ich na fiestach, v bodegách, ako sa vylievajú z narodeninových večerí.
Najslávnostnejším pokladom ostrova je Rancho de Pascua de Teguise. Ranchos vznikli ako bratstvá, ktoré spievali za zosnulých (ranchos de ánimas) — spevy na spôsob volania a odpovede nad bubnami, triangelmi a strunami, stredoveké v nálade, africky zafarbené v rytme, nepodobné ničomu inému v Španielsku. Ten teguiský sa vyvinul na vianočný rancho: počas adventu a až do Hromníc prednášajú spevák za spevákom svoj stáročný cyklus v kostole a v uliciach starej metropoly — zvuk taký svojský, že bol vyhlásený za kultúrnu pamiatku, Bien de Interés Cultural. Počuť tie hlboké unisono hlasy pod teguiskými lampami koncom decembra je jeden z veľkých nekomerčných zážitkov ostrova: bez vstupeniek, bez pódia, len kontinuita.
Ako sa napojiť: kalendár ostrovných fiest (má vlastnú kartu) uvádza romerías, kde je folklór zaručený — Los Dolores v Mancha Blanca nadovšetko; nedeľa okolo trhu v Teguise mávala živé skupiny; a každá dedinská verbena sa končí tým, že niečí strýko vytiahne timple. Ak ti nástroj ponúknu, prijmi ho. Nikto nečaká zručnosť — iba nadšenie.