V prvej línii pobrežia Lanzarote by nemalo žiť nič: soľ, vietor, africké slnko a mesiace bez kvapky dažďa. A predsa sú tam — uvilla de mar s listami ako maličké hrozná plné vody, striebristé salados, balancón, ktorý stavia duny, lechuga de mar, ktorú jedávali pastieri. Každá je učebnicou prežitia: listy premenené na nádrže, korene dlhé metre, voskové kože, žľazy, ktoré vypľúvajú soľ. Pijú z rosy, z hmly a z vlhkosti samotného mora. Sú prirodzeným bonsajom ostrova: malé, tvrdé a dokonalé. A práve ony držia piesok, po ktorom kráčaš.
Keby rastliny učili inžinierstvo, tie z pobrežia Lanzarote by boli profesorkami. Ich biotop patrí k najtvrdším v rastlinnom svete: pôda, ktorá takmer nie je pôdou, spŕšky slanej vody, vietor, ktorý neodpočíva, a dážď, ktorý sa nemusí objaviť celé mesiace. Riešením nebolo vzdorovať vo veľkom, ale v malom: takmer všetky sú nízke, kompaktné, zaoblené — tvary, ktoré ponúkajú vetru a vyparovaniu minimálny povrch.
Hviezdou je uvilla de mar. Jej listy sú malé dužinaté guľôčky, skutočné poľné fľaše: ukladá v nich vodu — dokonca aj brakickú, ktorú vie využiť len veľmi málo rastlín sveta — a v najhorších mesiacoch obetuje celé listy, aby šetrila. Rastie tam, kde takmer dorážajú vlny, okrúhla a zelenožltá, a je jednou z najfotogenickejších rastlín pobrežia. Vedľa nej hrajú salados inú kartu: soľ vstrebú, sústredia ju v osobitných žľazách a vylúčia v podobe drobných kryštálikov — preto ich listy vyzerajú posypané inovaťou a na slnku sa lesknú.
Balancón je architektom skupiny. Tento robustný trs zachytáva piesok unášaný vetrom a hromadí ho okolo svojej základne, čím stavia kôpky, ktoré s ním rastú: tak vznikajú a držia duny El Jable a severných pláží. Bez balancónov niet stabilných dún; bez dún piesok odíde. Každý trs je živou hrádzou. Lechuga de mar so svojimi dužinatými lesklými ružicami v puklinách útesov bývala v časoch núdze dokonca potravou pastierov a rybárov.
Odkiaľ berú vodu? Odtiaľ, kam nikto nepozerá. Z rosy, ktorá sa nadránom zráža na ich chladných listoch. Z morského oparu — tej slanej hmly, ktorú pasáty (alisios) tlačia do vnútrozemia. Z minimálnych dažďov, ktoré ich plytké korene, rozprestreté ako siete, zachytia za pár minút. Niektoré kombinujú dva systémy koreňov: plytké na rosu a jeden hlboký na zásoby.
Z toho všetkého plynie praktické ponaučenie: ten „škaredý“ krovinatý porast lemujúci chodník na pláž je infraštruktúra. Drží piesok, živí hmyz a jaštericky, dáva tieň hniezdam kulíka. Choď po značených chodníkoch, nič netrhaj a pozeraj sa zblízka: na jednom štvorcovom metri pobrežia Lanzarote je viac inžinierstva než v mnohých budovách.