Poldruha storočia bol najväčším vývozným artiklom Lanzarote jeho vlastné deti. Roky sucha, sopkou otrávené úrody a hladné desaťročia hnali vlnu za vlnou conejeros na lode smerujúce na západ: predovšetkým na Kubu — kde „isleño“ znamená jednoducho Kanárčan —, do Uruguaja a Argentíny a v zúfalých štyridsiatych a päťdesiatych rokoch do Venezuely, občas na preťažených plachetniciach, ktoré Atlantik prekročili ilegálne. Celé dediny mali viac synov v Havane než doma. Mnohí sa vrátili — indianos, s ľanovými oblekmi, úsporami a kubánskymi rytmami, ktoré presiakli do ostrovnej hudby — a mnohí nikdy, a práve preto má polovica ostrova bratrancov v Caracase a preto sú kanárska a karibská španielčina prakticky súrodenci. Ostrov, ktorý si tu užívaš, bol po generácie ostrovom, z ktorého sa muselo odísť. Stojí za to si to medzi plážami pripomenúť.
Každá stará rodina na Lanzarote uchováva verziu tej istej fotografie: mladí muži v najlepších šatách, strnulí pred maľovaným ateliérovým pozadím, odfotení týždeň pred odchodom lode. Vysťahovalectvo tu nebolo epizódou — bolo poistným ventilom hospodárstva, ktoré žilo jedno sucho od hladu. Dážď na tomto ostrove bol vždy iba chýrom; keď zrážky vynechali dva razy po sebe alebo keď sa trh s košenilou koncom devätnásteho storočia zrútil pod náporom syntetických farbív (ten príbeh má vlastnú kartu), prístav sa naplnil lúčením.
Cieľové krajiny sa vpísali do ostrovnej kultúry. Kuba bola prvá a najhlbšia: boom cukru a tabaku chcel robotníkov, lodné spoločnosti chceli cestujúcich a Kanárske ostrovy dodávali oboje viac než storočie. Ostrovania sa stali chrbtovou kosťou kubánskeho pestovania tabaku; „isleño“ na Kube dodnes znamená konkrétne Kanárčana a décimas a puntos spievané na kubánskych poliach zdieľajú DNA s ostrovnými folías. Río de la Plata pohltila ďalšie tisíce — Kanárčania boli generácie predtým medzi zakladateľským kmeňom Montevidea a prúd tiekol ďalej. Potom najkrutejšia kapitola dvadsiateho storočia: po občianskej vojne, so Španielskom v troskách a s ostrovmi na prídeloch, žiaril cez vodu venezuelský ropný boom. Legálnych lodných lístkov bolo málo, a tak zúfalci odchádzali ilegálne — rybárske člny a staré plachetnice, preťažené, plaviace sa podľa pamäti a odvahy naprieč tritisíc míľami; niektoré plavby sa stali legendou, iné tragédiou. Venezuelčania začali nazývať ľudí z Kanárskych ostrovov rodinou — a ostrovy objatie opätovali tak dôkladne, že Venezuela dostala prezývku „ôsmy ostrov“.
Tí, čo sa vracali, menili toto miesto. Indiano — vysťahovalec, ktorý sa vrátil „s hotovou Amerikou“ — je kanársky archetyp: dobrý dom pri námestí, palma zasadená pri bráne ako tiché chvastanie, gramofón, habaneras a kubánsky son, ktoré sa vložili do ostrovných parrandas, až boli hudba odchodu a hudba domova jedno a to isté. Vrátili sa aj slová, aj recepty, aj istá karibská neunáhlenosť, ktorá ostrovu sadla ako uliata. A v tomto storočí sa prúd obrátil: potomkovia vysťahovalcov — najmä venezuelskí Kanárčania — sa vrátili po tisícoch a uzavreli kruhy, ktoré otvorili ich pradedovia.
Kde sa ten príbeh dotkne tvojho výletu: pamätníky vysťahovalectva a rodinné mená okolo starých prístavov; dedinské kostoly financované „synmi na Kube“; americkí bratranci timpla na hociktorom folklórnom večere (card 70); a nadovšetko samotný prízvuk — tá mäkká, muzikálna španielčina, ktorá znie karibsky, pretože Karibik a tieto ostrovy vo všetkom podstatnom vyrastali spolu. Keď sa ukáže, že babička nejakého čašníka bola z Havany, nepočúvaš anekdotu. Počúvaš druhú polovicu ostrova.