Šesť rokov v tridsiatych rokoch 18. storočia žilo Lanzarote vo vnútri sopečnej erupcie. Od roku 1730 sa zem na západe ostrova znovu a znovu otvárala a rieky lávy pomaly pochovávali dediny, polia a všetko, čo im stálo v ceste. Miestny kňaz Andrés Lorenzo Curbelo zapísal, čo videl: hory dvíhajúce sa tam, kde bývali pláne, nočnú oblohu horiacu na červeno, more vriace tam, kde sa láva stretla s vodou. Keď sa erupcie v roku 1736 konečne skončili, zhruba štvrtina ostrova ležala pod novou kožou z lávy a popola.
To, čo bolo pre roľníkov osemnásteho storočia katastrofou, je dnes jednou z najpozoruhodnejších krajín planéty. Národný park Timanfaya — založený v roku 1974 — chráni srdce tohto územia, priliehavo pomenované Montañas del Fuego, Ohnivé hory. Takmer tri storočia po erupciách je sopka pod nohami stále teplá. Pár metrov pod povrchom sú teploty také vysoké, že zamestnanci parku lejú do vrtov vodu a vypúšťajú tak okamžité gejzíry pary — a reštaurácia navrhnutá Césarom Manriquem griluje jedlo na prirodzenom teple samotnej zeme.
Parková Ruta de los Volcanes sa vinie svetom, ktorý akoby bol požičaný z inej planéty: moria stuhnutej lávy, krátery farby hrdze a medi, kaňony popola, kde jediným pohybom je vietor. Krajina je taká nedotknutá a taká nadpozemská, že vedci využívali sopečný terén Lanzarote na prípravu misií na Mesiac a Mars.
Oheň stvárnil aj pobrežie. V Los Hervideros narážajú vlny do lávových jaskýň a komínov so zvukom pripomínajúcim vzdialený hrom. V El Golfo stojí polovica sopečného kužeľa otvorená k moru a ukrýva svoju slávnu zelenú lagúnu. A tento príbeh nie je len dávnou históriou: posledná erupcia na ostrove, pri Tao a Tinguatóne, sa odohrala ešte v roku 1824.
Lanzarote svoje jazvy neskrýva — urobilo z nich svoju identitu. Stáť uprostred Ohnivých hôr znamená ticho a neomylne cítiť, že Zem žije.