Najstaršia vec, ktorej sa na Lanzarote dotkneš, nie je v múzeu: je to obrúsená, elegantná hornatina za zátokami Papagaya. Los Ajaches sú zakladajúcim masívom ostrova — lávy staré zhruba štrnásť miliónov rokov, obrúsené z alpských ambícií na hladké okrové plecia a hlboké suché doliny. Klasické vstupy: hrebeňovka z obielenej sedlovej dediny Femés (jej balkón nad Playa Blanca je sám osebe výhľad hodný karty) smerom na Pico Redondo a výšiny nad morom, alebo pobrežné doliny — barrancos s menami ako Parrado a Higuera —, ktoré chodca spustia k prázdnym zátokám, aké tí v autách nikdy neuvidia. Staré kozie chodníčky, kamene s lišajníkmi, sokoly, ticho. Obuj si skutočné topánky, nes skutočnú vodu. Toto je ostrov pred ohňostrojom — a zostarol nádherne.
Timanfaya má slávu za to, že je mladá; Los Ajaches si zaslúžia rešpekt za to, že boli prvé. Spolu s famarským masívom na severe sú tieto južné výšiny zakladajúcim blokom ostrova — časťou štítu, ktorý sa vynoril z Atlantiku pred zhruba štrnástimi až pätnástimi miliónmi rokov (karta o rodnom liste ostrova rozpráva ten príbeh hlbokého času). Všetko dramatické sa im už stalo: surové štíty sa zaoblili, rokliny prehĺbili a povrchy získali tú plavú hladkosť levej kože, akú vyleštia len desiatky tisíc tisícročí vetra a občasného dažďa. Geológovia si masív cenia ako otvorenú knihu anatómie starého ostrova; chodci dostanú niečo jednoduchšie — jediné miesto na Lanzarote, ktoré pôsobí ako skutočná hornatina, pár minút od rezortov.
Femés je bránou aj aperitívom. Dedina sedí v sedle asi 350 metrov vysoko medzi Atalayou a Pico de la Aceituna, biele domy okolo jedného z najstarších cirkevných miest ostrova — skromnej Ermita de San Marcial del Rubicón, dedičky južnej katedrály z čias dobývania (karta o roku 1402 vysvetľuje, prečo padlo biskupstvo práve na tento suchý kút). Balkón námestia visí nad celou južnou pláňou: Playa Blanca rozprestretá dole, Fuerteventura a Lobos plávajúce za úžinou — pri západe slnka jedna z veľkých bezplatných tribún ostrova, s dvoma skromnými reštauráciami, ktoré podávajú kozí syr od kôz priamo zo susedstva.
Ponuka túr je pestrá a poctivá. Hrebeňová klasika stúpa z Femés po starom pastierskom chodníku smerom na Pico Redondo a na vysokú líniu nad pobrežím — ďaleké výhľady na obe strany, krkavce a sokoly myšiare pod úrovňou očí, dve až tri neuponáhľané hodiny tam a späť. Prechodová trasa klesá z výšin do Barranco de Parrado alebo do jeho súrodencov, suchých dolín obmúrovaných teplým kameňom, ktoré ťa zvedú k tichým koncom papagayského pobrežia (card 79) — skvelý jednosmerný plán s kúpaním ako cieľom a s taxíkom či vopred zaparkovaným autom ako logistikou. Miernejšie možnosti obchádzajú sukne masívu od okraja Playa Blanca alebo od Las Coloradas. Všade je zariadenie to isté: opustené terasy a kamenné ohrady zo storočí kozieho pastierstva, lišajníky maľujúce severné steny (karta o priekopníkoch života tie kôry vysvetľuje), aulagas a voňavé šalvie a taká kvalita ticha, akú mladé lávové polia kupodivu nemajú — to ich je desivé; toto je pokojné.
Terénne poznámky: chodníky sú staré a väčšinou neznačené — mapová aplikácia so stiahnutou trasou je tvoja najlepšia priateľka; nie je tu ani kvapka vody a ani kúsok tieňa, takže pravidlom sú ranné štarty a dva litre; povrch je miestami sypký kameň — tenisky ako minimum, topánky lepšie; a masív je chránený ako prírodná pamiatka: žiadne skratky cez svahy, žiadne stavanie mužíkov z kameňov, brány za sebou zatváraj tam, kde sa ešte pasú stáda. Ajaches nevystupujú. Jednoducho si pamätajú — a jedno ráno tam hore prekalibruje celý ostrov: ohňostroj Timanfaye je mladosť; toto je dlhá, pokojná dospelosť, o akej sníva každá sopka.