Pozri sa na mapu a čítaš najstarší dochovaný text ostrova. Timanfaya, Tinajo, Tahíche, Guatiza, Yaiza, Órzola, Zonzamas, Guanapay — tieto slová sú tu staršie než španielčina: sú ozvenou jazyka Majov, prvých obyvateľov ostrova, príbuzného berberských jazykov severnej Afriky. Začiatky na Tin-/Te- (Timanfaya, Teguise, Tinajo) nesú berberskú značku miesta, ktorá znamená zhruba „miesto, kde“. Niektoré mená skrývajú ľudí: Teguise bola princezná, dcéra posledného kráľa Majov; Zonzamas bol kráľ; Yaiza je podľa tradície dievčenské meno. Iné prišli neskôr na lodiach dobyvateľov: jable pochádza z francúzskeho sable (piesok), Rubicón z latinských ambícií conquistadorov. Každá dopravná značka je fosília. Táto karta ťa naučí prečítať zopár z nich.
Keď jazyk Majov v generáciách po dobytí stíchol, nezmizol — skamenel do krajiny. Lingvisti tieto miestne názvy prečesávajú tak, ako geológovia čítajú vrstvy, porovnávajú ich s amazigh (berberskými) jazykmi, ktorými sa dodnes hovorí naprieč severnou Afrikou, a príbuznosť je neomylná: tie isté predpony, tie isté štruktúry, zachované na ostrove, ktorý strávil dvetisíc rokov v izolácii.
Začnime tým slávnym. Timanfaya, meno ohnivých hôr, je staršie než erupcie, ktoré ho preslávili po celom svete — pomenúvalo dedinu, ktorú láva tridsiatych rokov 18. storočia pochovala. Jeho začiatočné ti- je klasická berberská ženská značka miesta; presný význam koreňa je sporný (návrhy siahajú od osobných mien po opisné výrazy) a poctivé karty to priznávajú — isté je, že to slovo sa dívalo, ako sa katastrofa deje, a prežilo ju, čo je viac, než sa podarilo dedine. Ten istý začiatočný vzorec defiluje po celej mape: Tinajo, Tahíche, Tías (toto je v skutočnosti kastílske — „tety“, podľa dvoch uctievaných dám ranej kolónie: výstraha, že nie všetko, čo vyzerá staro, je domorodé), Teseguite, Tenésera.
Potom kráľovské mená. Teguise, elegantná stará metropola, pripomína princeznú Teguise, dcéru Guadarfíu, posledného kráľa Majov — vydala sa (zdvorilé sloveso kroník) za Maciota de Béthencourt, synovca dobyvateľa, a nová metropola prevzala jej meno: celá trauma a celá transakcia dobytia stlačené do jedného slova na smerovníku. Zonzamas, veľké archeologické nálezisko, nesie meno kráľa, ktorý panoval pred príchodom Európanov; Guanapay, sopka korunovaná teguiským hradom, a Guardilama a Guatisea vo vinárskom kraji držia na obzore ďalšie majské slová. Yaiza, pohľadnicovo biela dedina na juhu, sa tradične číta ako majské dievčenské meno — hovorí za to už samotný zvuk.
Novšie vrstvy rozprávajú vlastné príbehy. Jable, piesočný koridor, je normanské francúzske sable — pustené posádkami Jeana de Béthencourt v roku 1402 a nikdy nezodvihnuté: francúzska výpožička uviaznutá v španielčine na šesť storočí. Rubicón, prvé osídlenie dobyvateľov na juhu, je ich klasické vzdelanie, ktoré sa predralo na povrch — Caesarova rieka, prekročená zámerne. Arrecife je obyčajná španielčina („útes“, podľa skalnatého prístavu), La Graciosu — „pôvabnú“ — pokrstili námorníci, ktorí to zjavne mysleli vážne, a o Alegranze — „radosť“ — sa hovorí, že zaznamenáva náladu výpravy pri prvom uzretí zeme.
Praktický epilóg: vyslovuj domorodé mená s rovnomernými, otvorenými samohláskami — ti-man-FA-ja, GUA-ti-sa — a domáci si to všimnú. A keď nabudúce pôjdeš z Tahíche do Guatizy cez jable smerom na Timanfayu, všimni si, čo práve robíš: hovoríš štyrmi jazykmi a dvadsiatimi storočiami v jedinej vete o tom, kade sa ide.