Jediný kráľovský dekrét z roku 1852 prepojil osud Kanárskych ostrovov nanovo: zákon o slobodných prístavoch vyhlásil ostrovy za v podstate oslobodené od španielskeho colného režimu. Zo dňa na deň sa obchod, ktorý dusili clá, nadýchol; parníkové linky urobili z ostrovov križovatku na doplnenie paliva; a Arrecife — ktoré tá istá doba potvrdila ako hlavné mesto Lanzarote a zosadila starú Teguise — vyrástlo z rybárskej štvrte na rušné prístavné mesto. Duch slobodného prístavu sa nikdy nevytratil: vyvinul sa do dnešného osobitného hospodárskeho a daňového režimu, a preto sa na Kanárskych ostrovoch účtuje IGIC namiesto pevninskej DPH, preto sú palivo, tabak a parfumy lacnejšie a preto má tvoj účet v reštaurácii daňový riadok so 7 %, nie s 21 %. Jeden z najdôležitejších dátumov ostrovných dejín — a je vytlačený na každej účtenke.
V polovici devätnásteho storočia boli Kanárske ostrovy hospodárstvom, ktoré čakalo na povolenie existovať. Staré monopoly a obchodné pravidlá sústredené na Cádiz zaobchádzali s ostrovmi ako so vzdialeným prívesom; boom košenily (hmyz na červené farbivo má vlastnú kartu) tvoril majetky, no prístavy zväzovali clá navrhnuté pre inú geografiu. Riešenie prišlo z vlády v Madride, ktorá zmýšľala kanársky: Kráľovský dekrét o slobodných prístavoch z roku 1852, v ďalších desaťročiach rozširovaný a dolaďovaný, zmietol väčšinu colných poplatkov a otvoril ostrovné prístavy svetovej lodnej doprave za podmienok, akým nemohol konkurovať žiadny pevninský prístav.
Účinky dorazili s parníkmi. Ostrovy ležali presne tam, kde lode hladné po uhlí na trasách Európa – Afrika – Južná Amerika potrebovali doplniť palivo, a štatút slobodného prístavu z nich urobil lacnú a pohodlnú zastávku: britské uhoľné spoločnosti, konzuláty, obchodné domy a banky sa zasadili v prístavoch a celé súostrovie sa otočilo smerom von. Podielom Lanzarote na tom boome bolo Arrecife. Štyri storočia bola hlavným mestom vnútrozemská Teguise — pirátstvo urobilo z pobrežia nerozumné miesto (karta o pirátoch tú logiku vysvetľuje) —, ale nová éra patrila prístavom: v roku 1852 Arrecife formálne prevzalo titul hlavného mesta a mestečko soľných skladov a rybárskych lodí okolo Charco de San Ginés sa stalo obchodnou bránou ostrova, vyvážalo soľ, barrillu, košenilu a cibuľu a prijímalo tovar sveta bez cla. Jazva po tej rivalite je dodnes slabo viditeľná v miernom doberaní medzi Teguise a Arrecife.
DNA slobodného prístavu sa ukázala pozoruhodne odolná. Prežila koniec španielskeho impéria, bola znovu potvrdená na začiatku dvadsiateho storočia a po vstupe Španielska do Európy sa prerokovala do moderného osobitného štatútu Kanárskych ostrovov: „najvzdialenejší región“ EÚ s vlastným hospodárskym a daňovým režimom. Každodenný preklad nájdeš na každej pokladničnej účtenke — ostrovy účtujú IGIC, všeobecnú nepriamu daň vo výške 7 % na väčšinu vecí, namiesto pevninskej 21 % DPH; palivo, alkohol, tabak a kozmetika nesú povestne ľahké dane (odtiaľ parfumové paláce na letisku a pevninčania letiaci domov s kartónmi cigariet); a osobitné investičné pravidlá sa pokúšajú urobiť pre dnešnú ekonomiku to, čo rok 1852 urobil pre plachetnice.
Pre tvoju prechádzku Arrecife (mesto má vlastnú kartu): prstenec nízkych bielych domov okolo Charco de San Ginés, obchodnícke uličky za Calle Real, mená starých kupeckých rodín na vyblednutých fasádach — to všetko je architektúra roku 1852, prístav, ktorý postavil voľný obchod. Dejiny turistovi len málokedy podajú taký praktický suvenír: každá lacná nádrž benzínu na tomto ostrove je 170 rokov starý kráľovský dekrét, stále v prevádzke.