Kúsok na juh od Órzoly ti cesta zrazu naservíruje optickú nemožnosť: zátoky múčnobieleho piesku vsadené do uhľovočiernej lávy, voda v tyrkysovej farbe z cestovného katalógu a za tým plávajúce ostrovy Chinijo. Toto je Caletón Blanco a jeho reťaz susedných zátočín — najhoršie strážené tajomstvo severu, ktoré sa akosi stále tvári ako tajomstvo. Biely piesok je organický — rozdrvené mušle a morské kostry, ktoré sem priniesli prúdy — a leží na mladej láve z výlevov La Corony; ten kontrast robí s fotoaparátmi čudné veci. Pri odlive sa medzi skalami ohrejú plytké lagúny: raj pre batoľatá. Žiadne bary, žiadne ležadlá, popoludní väčšinou vietor a takmer žiadny tieň — prines si všetko a všetko si odnes. Choď v pracovný deň ráno pri odlive a potom nám poďakuj.
Recept na Caletón Blanco trval pár tisíc rokov. Najprv sopka La Corona vyliala lávu až k severnému pobrežiu a postavila drsnú čiernu zásteru malpaísu. Potom sa dal do práce oceán: prúdy, ktoré prečesávajú toto pobrežie, nesú stály náklad biologického piesku — rozomleté mušle, ostne ježoviek, biele konfety z útesu — a všade tam, kde sa okraj lávy zavinie do vrecka, sa ten piesok usadí. Výsledkom je pobrežie, ktoré vyzerá retušované: oslepujúco biele podlahy v uhľovočiernych rámoch, voda, ktorá nad bledým pieskom prebehne celý katalóg tyrkysovej, a za tým všetkým siluety La Graciosy a Montañy Clary rozostavené ako kulisy.
Geografia je tu reťaz, nie jediná pláž. Vlastný Caletón Blanco je najväčšie vrecko, priamo pri ceste na Órzolu, s piesočnými odstavnými plochami na parkovanie; choď po brehovom chodníku na juh a každých pár sto metrov sa objavia menšie zátoky — niektoré sotva na dĺžku člna, mnohé nádherne prázdne aj v auguste. Rozvrh tu určuje príliv a odliv (karta o prílive a odlive vysvetľuje mechaniku): pri nízkej vode sa za vonkajšími skalami tvoria široké plytké lagúny, po kolená hlboké, chránené pred vetrom a o niekoľko stupňov teplejšie než otvorené more — najlepšie prírodné brodiská ostrova pre malé deti. Pri vysokej vode sa lagúny spoja a prehĺbia, piesku ubudne a zaujímavým sa namiesto toho stane šnorchlovanie pozdĺž lávových okrajov.
Než tomu obetuješ celý deň, poznaj kompromisy. Toto je pasátové pobrežie: popoludní obvykle fúka a jemný biely piesok cestuje — rána sú pokojnejšie v každom zmysle. Tieň neexistuje okrem toho, ktorý si prinesieš; a rovnako neexistujú bary, sprchy ani impériá ležadiel, a presne o to ide. Láva je nádherná a nepriateľská voči členkom: zabaľ si sandále na skaly. Prúdy mimo chránených vreciek si v rozbúrenejšie dni zaslúžia rešpekt — ak je vonkajšia voda biela, zostaň v lagúnach. A nízke duny a piesočné rastliny za zátokami sú chránené a krehké: iba po chodníčkoch, a malé kamenné vetrolamy (socos), ktoré postavili iní návštevníci, sú na používanie, nie na rozmnožovanie.
Zakonči výlet ako domáci: obed z čerstvej ryby v Órzole alebo v Punta Mujeres (karta o rybárskych dedinách), pohľad na lávové pole tam, kde sa stretáva s morom, alebo to spoj s ranným trajektom na neďalekú La Graciosu. A keď zavesíš fotku a niekto pod ňu napíše, že to nemôže byť ten istý ostrov ako ohnivé hory — to je celý trik Lanzarote a sever ho robí najlepšie: maximum drámy, minimum vzdialenosti.