Lanzarotskú kuchyňu napísal nedostatok — a je to na nej vidieť, v tom najlepšom zmysle. Kánon je krátky a veľkolepý: papas arrugadas, malé zvraštené zemiaky varené vo vode slanej ako more, s červeným a zeleným mojom; gofio, pražená obilná múka, ktorú jedli už prví ostrovania, rozmiešaná v mlieku, vymiesená do hutnej pelly alebo zahusťujúca rybí vývar; sancocho, nedeľný rituál solenej ryby so sladkým zemiakom; koza vo všetkých poctivých podobách — dusené kozľa, grilované rebierka a syry zo stád, ktoré sa pasú vo vulkanickom kroví; a ryba taká čerstvá, že ráno ešte plávala. Žiadne peny, žiadne pinzety: toto je jedlo, ktoré pretiahlo roľníkov a rybárov cez suchá. Objednaj si denné menu tam, kde jedia domáci, vytri mojo chlebom — a polovicu ostrova máš pochopenú.
Každá krajina si píše vlastný jedálny lístok a ten lanzarotský sa číta ako jeho polia: suchý, ostrihaný vetrom, osolený oceánom a tvrdohlavý na chuť. Začni svätou trojicou. Papas arrugadas sú malé zemiaky — viaceré staré odrody prišli pred stáročiami z Ánd a opatrujú sa ako rodinné dedičstvo — varené v silne osolenej vode, kým sa im šupka nezvraští dobiela; jedia sa aj so šupkou. Ich nerozlučnými spoločníkmi sú mojos: mojo rojo (sušené papriky, cesnak, mletá paprika, rasca — ak to chceš pálivé, pýtaj si picón) a mojo verde (koriander alebo petržlen, zelená paprika, ocot). Každá kuchyňa si stráži vlastné pomery a porovnávať moja naprieč ostrovom je úplne legitímny koníček.
Potom gofio, najstaršia vec na stole — pražené obilie zomleté na múku, zdedené po Majoch, prvých ostrovanoch. Objaví sa v ktorúkoľvek hodinu: rozmiešané v teplom mlieku na raňajky, vymiesené s vodou a soľou do hutnej pelly, ktorá sa krája na plátky k vyprážanej rybe, alebo rozšľahané do escaldónu — horúceho rybieho či mäsového vývaru zahusteného gofiom, kým v ňom lyžica nestojí kolmo, s nasekanou surovou cibuľou navrchu. Znie to strohu; chutí to ako pamäť ostrova.
Bielkoviny rozprávajú príbeh hospodárstva. Koza, zviera, ktoré prežije tam, kde krava nie: cabrito (kozľa) pomaly dusené alebo pečené na oslavy, carne de cabra v omáčke plnej mletej papriky a ostrovné kozie syry — čerstvé, údené či zrejúce —, ktoré si zaslúžia oveľa väčšiu slávu, než majú. Ryby z dedín, do ktorých zájde karta o rybolove: vieja (papagájovec) jednoducho uvarená s mojom, cherne v sancochu — obrad solenej ryby, sladkých zemiakov a pelly, ktorý dodnes organizuje nedele a Veľký týždeň —, sardinky grilované na hrádzi prístavu, prílipky (lapas) prskajúce pod zeleným mojom. Králik v marináde salmorejo drží zástavu vnútrozemia, poklonu poľovníckemu ostrovu, akým Lanzarote kedysi bolo.
Kde nájsť to pravé: dedinské bary s rukou napísaným denným menu, bodegy v štýle guachinche vo vinárskom kraji, reštaurácie rybárskych družstiev. Tri znamenia, že si na správnom mieste: papas arrugadas prídu automaticky, čašník ti jedálny lístok odrecituje namiesto toho, aby ti ho podal, a v nedeľu o druhej stojí rad domácich. Tri znamenia, že nie: fotky jedál, sedem vlajok na jedálnom lístku a paella ako „miestna špecialita“. Kuchyňa tohto ostrova sa nikdy nesnažila na nikoho zapôsobiť. Presne preto to dokáže.